Myšlienka „neodporovania zlu násilím“ ako základ učenia L. N. Tolstého o občianskej neposlušnosti

Posted on 27. júna 2012

0



Úvod (Ján Tralich)
Ako sa dozvedáme zo životopisu Mohándása Karamčanda Gándhího, Tolstého kniha Kráľovstvo božie v nás o zrieknutí sa násilia mu potvrdila Bhagavadgítu: bol to hlas, ktorý poznáme z evanjelia; áno, veľmi známymi pravidlami, ktoré sa svojvoľne porušujú v individuálnom živote, rovnako bezcitne po nich šliapu v spoločenskom živote, v politickom boji, v histórii národov; a s logickou prísnosťou vyvodzoval závery, ktorými, ktorými odsudzoval civilizáciu takzvanej kresťanskej Európy, upozorňoval na zradu zásad prvopočiatočného kresťanstva, ktorými táto civilizácia krivila Kristov odkaz, rozhodne odmietal koncepcie, ktoré ovládali cirkevné aj štátne zriadenia.

Staručký utýraný ruský gróf, ktorý už vtedy neochvejne kráčal cestou rozkolu s cirkvou, ktorá ho o niekoľko rokov na cirkevnom sneme vyobcovala, vyvodzoval z najburičskejších výrokov v evanjeliu najmä teóriu „neodporovať zlu násilím“. Neodradili ho ani dôsledky, aké mohlo mať použitie tohto prikázania v živote jednotlivca aj spoločnosti. Toto jednoduché odvolanie sa na pôvodnú mravouku v evanjeliu vyvolalo veľké pobúrenie a vrcholne znepokojilo úrady, lebo presvedčivo ukázalo, akým deformáciám podľahlo kresťanstvo za stáročia prispôsobovania sa záujmom pozemskej hierarchie a neskrotným ľudským vášňam.

Tolstoj bol Gándhímu veľkou oporou, ako vravel: „Uplynulo 40 rokov, čo som prechádzal ťažkou krízou skepticizmu a neistoty, až som sa stretol s Tolstého knihou Kráľovstvo božie v nás, ktorá na mňa hlboko zapôsobila. V tom období som ešte veril v násilie. Keď som prečítal túto knihu, vyliečil som sa zo skepticizmu a stal sa zo mňa pevne veriaci v ahinsu (nenásilie). Rusko mi v Tolstojovi dalo učiteľa, ktorý dal mojej myšlienke o nenásilí racionálny základ.“

Tolstého idey potvrdzovali Gándhího duchovnú orientáciu. Posilňovali v ňom dávnejšie presvedčenie, pomáhali mu ho definovať presnejšími a výstižnejšími pojmami, podnecovali ho, aby ich uplatňoval v živote aj konaní. Budúci indický líder nečerpal od Tolstého len jasnejšiu a zanietenejšiu znalosť takých pojmov, ako je nenásilie, ako je odpor proti morálne škodlivým príkazom občianskej moci, ako je všeobjímajúca láska, ktoré tvorili hlavné črty tolstoizmu, ale vyťažil aj návody a pravidlá pre množstvo čiastkových otázok, ktoré postupne obsiahli takmer všetky hľadiská spoločenského života: sexuálne vzťahy, postavenie ženy vo svete, výchovu, moderný priemysel, umenie a jeho skutočné alebo zdanlivé deformácie.

Ako Gándhí tvrdil: „Čo ma najväčšmi pútalo k Tolstého životu, je fakt, že uskutočňoval to, čo hlásal. Neváhal zaplatiť nijakú vysokú cenu, ak šlo o hľadanie pravdy, a keď ju našiel, začal ju uskutočňovať. Nikdy sa nepokúšal pravdu ukrývať alebo zmierňovať, ale ju predostieral svetu v úplnej celistvosti, bez dvojzmyselností, nekompromisne. Nikdy sa nedal zastrašiť nijakou pozemskou mocou… Bol najväčším apoštolom nenásilia svojej doby… Neobyčajný rozvoj, aký dal tejto náuke, vyvracia obmedzený a prekrútený výklad stúpencov ahinsy v našej krajine…“
Autorský text Ivana Grznára
L. N. Tolstoj, v súlade so svojím učením o spoločnosti bol pevne presvedčený o možnosti vylúčenia násilia ako prostriedku riešenia sociálnych problémov. Ak sa má niečo zmeniť, musí sa to zmeniť od základov. Skutočná revolučnosť potrebuje duchovné zmeny života od základu. Na duchovných zmenách života je postavený aj svetonázor L. N. Tolstého. Myšlienka „neodporovania zlu násilím“ pre nás predstavuje základ jeho učenia o občianskej neposlušnosti, to znamená o popieraní štátu. Na základe chápania kresťanstva Tolstým a na základe jeho vzťahu k štátu sa snažíme dokázať, že jeho myšlienky sú myšlienky „náboženského anarchizmu“. L. N. Tolstoj je presvedčený, že násilím nie je možné poraziť zlo a uskutočniť dobro. Dobro sa infikuje zlom v boji a začína využívať zlé prostriedky. Anarchizmus L. N. Tolstého nie je opakom poriadku, súladu, harmónie, ale je opakom vlády, násilia a moci panovníkov. Anarchizmus L. N. Tolstého je ideálom slobodnej, zvnútra vychádzajúcej harmónie a súladu, t.j. víťazstvo Kráľovstva Božieho nad kráľovstvom panovníkovým.

L. N. Tolstoj bol presvedčený o tom, že pravda a realizmus v umení sú neoddeliteľné. Pre realizmus L. N. Tolstého neexistujú ani zakázané, ani neprístupné oblasti života. Tolstoj ukazuje skutočnosť takú aká je. Odhaľuje jej temné stránky, nemilosrdne odsudzuje „zlé počiatky“, potláčajúce krásu života. Umelecká metóda kritického realizmu dosiahla v tvorbe L. N. Tolstého najvyšší rozkvet. Bol odporcom teórie „čistého umenia“. Môžeme povedať, že každé z jeho diel a celá jeho tvorba bola hľadaním. Tvorba L. N. Tolstého sa zvyčajne rozdeľuje na tvorbu obdobia do prelomu a na tvorbu obdobia po prelome (alebo po kríze). Zdalo by sa, že po zavŕšení prelomu hľadať už nie je čo, no L. N. Tolstoj pokračuje v hľadaní a my môžeme povedať, že nielen jeho diela, ale aj celý jeho život bol hľadaním. Sám L. N. Tolstoj si myslí, že „skutočné umelecké dielo – pôsobivé – vzniká iba vtedy, keď umelec hľadá“ (К. Ломунов, 1981, s. 205). Po zavŕšení prelomu považuje za poslanie svojho života protest a usvedčovanie. Kritické a usvedčujúce motívy znejú už v ranej tvorbe L. N. Tolstého. Kritike boli vystavené jednotlivé stránky buržoázno-šľachtickej spoločnosti. V ideovej problematike poviedky „Kozáci“ má najdôležitejší význam prudký protiklad spôsobu života, morálky šľachty a pracujúceho národa. Po „prelome“ Tolstoj odmieta a popiera celý vykorisťovateľský systém.

Nezmieriteľnosť s existujúcim štátnym zriadením, rozhorčený protest proti utláčaniu a násiliu prechádza červenou niťou cez celú tvorbu Tolstého, ako aj hlboká úcta a láska k národu, poníženému a ubitému cárizmom“ (Г. И. Петров, 1978, s. 17). Štát je podľa L. N. Tolstého zlo, pretože je vybudovaný na násilí. Násilie odmieta, a toto odmietanie môžeme nájsť aj v jeho pedagogických článkoch. „V pedagogických článkoch 60-ch rokov za základný princíp, na ktorom vybudoval celú prax jasnopolianskej školy, Tolstoj vyhlasuje rozhodné a bezvýhradné odmietanie násilia vo výchove a vo výučbe“ (В. Ф. Асмус, 1961, s. 70). Jasnopolianska škola slúži ako vzor školy v „Manifeste anarchistov – komunistov“: „Všetky prostriedky vzdelania musia patriť nie hŕstke šťastlivcov, hoci by sa aj nazývali vládcami, ale všetkému, všetkým želajúcim si to, aby sa každý mohol naučiť všetkému, čomu chce. Náš vzťah k škole sa objavuje v školách typu Ferrera, Sébasiena Faure, L. N. Tolstého“ (А. Карелин, 1999, s. 454). L. N. Tolstoj v týchto štúdiách dokazoval, že násilie nevedie k nijakým výsledkom a násilie vychovávateľa nemôže mať nijaké dôvody, okrem svojvôle.

Problém násilia sa opäť dostáva do centra pozornosti v románe „Vojna a mier“. L. N. Tolstoj opäť dáva otázku – akým spôsobom je možné, aby sa jeden človek podrobil násiliu, vykonávanému nad ním druhými ľuďmi. “V zobrazení scén francúzskeho zajatia sa vyzdvihuje idea, akoby jediným správnym spôsobom konania človeka, ktorý okúsil na sebe samom násilie vlády, mala by byť trpezlivosť a pokora, to znamená neprotivenie sa“ (В. Ф. Асмус, 1961, s. 71).

Idea “neprotivenie sa zlu násilím” sa nám javí základom „náboženského anarchizmu” L. N. Tolstého. Hlavným nositeľom týchto myšlienok je Platon Karatajev. Žije v súlade so všetkými, s kým ho spojí jeho život. Má rád nielen svojich priateľov, no aj Francúzov, s ktorými bojuje. Platon Karatajev sa na nič nesťažuje, spokojne a pokorne prijíma všetko, čo mu nadelí osud: aj radosť aj žiaľ. „Platon Karatajev ako stelesnenie duševnej prirodzenosti je pre Tolstého stelesnením skutočnej veľkosti tohto života – v jeho prirodzenosti, pravosti, v jeho osobe, ktorá „nehľadiac na drobné okrúhle vrásky stelesňuje nevinnosť a mladosť“, v jeho nezničiteľnej „prívetivej nežnosti“ a „vznešenej veľkodušnosti“ Tolstoj nielen vyjadril svoje spisovateľské krédo, ideálnu postavu, ale aj, nepochybne, stelesnil svoje osobné otvorenie sa pravde šťastia ľudského života“. (Б. И. Берман, 1992, s. 55 – 56). Práve u Platona Karatajeva sa Pierre „naučil vidieť veľké, večné a nekonečné vo všetkom okolo seba“. (Б. И. Берман, 1992, s. 75). V Karatajevovi je stelesnená láska k blížnemu. Karatajev vie, že bývajú také prírodné nešťastia, s ktorými nie je možné bojovať; zároveň vie, že nešťastia, ktoré mu priniesol osud – jeho osobné útrapy, ale aj popravy zatknutých v Moskve označených podpaľačov, pričom aj on sa každý deň môže dostať medzi popravených, – sú neodvratnými následkami omnoho väčšej udalosti, t.j. ozbrojenej zrážky národov, ktoré, keď raz začali, musia sa rozvíjať so všetkými pohoršujúcimi a spolu s tým úplne neodvratnými následkami. “…Karatajev prijíma nevyhnutné, no v podstate nie je fatalistom. Keby cítil, že jeho úsilie môže predísť vojne, prejavil by svoje úsilie”. (П. А. Кропоткин, 1991, s. 420). Okrem idey “neprotivenie sa zlu násilím“ v románe „Vojna a mier“ sa odrazil u spisovateľa dozrievajúci záporný vzťah k pravoslávnemu náboženstvu. „ … – knieža Volkonskij neschvaľuje náboženské sklony svojej dcéry Márie, bezohľadne vyháňa z domu „božích ľudí“; – Andrej besedujúc v predvečer Borodinskej bitky s Pierom, hovorí o neľudskosti cirkvi a štátu”. (С. Позойский, 1979, s. 19). L. N. Tolstoj v románe taktiež píše o tom, ako násilie vplýva na vieru. „Od okamžiku ako Pier uvidel to strašné vraždenie vykonané ľuďmi, ktorí to nechceli robiť, z jeho duše akoby zrazu vytrhli tú pružinu, na ktorej sa všetko držalo a bolo živým, a všetko sa zosypalo na hromadu nezmyselnej špiny. V ňom sa zničila viera aj v usporiadanie sveta, aj v ľudskú aj vo svoju dušu aj v boha“. (С. Позойский, 1979, s. 21). Román „Vojna a mier“ je taktiež mohutným protestom proti vojne, a vojna, podľa Tolstého je následkom vládnej moci.

V románe „Anna Kareninová“ opisuje L. N. Tolstoj prázdnotu „spoločnosti“, ktorá odsudzuje Kareninovú, hoci nemá dostatočnú morálku, aby mala právo riešiť otázku podobného typu. L. N. Tolstoj nekritizuje iba spoločnosť, ale aj cirkev. „Smrť Anny Kareninovej – to je odsúdenie pokrytectva cirkvi, a jej antiľudských zákonov, vrátane cirkevného „zákonného“ a „svätého“ manželstva“. (С. Позойский, 1979, s. 30). Ako on, tak aj Levin o všetkom pochybuje (aj o existencii Boha). V čase ukončenia „Anny Kareninovej“ už úplne dozrel prelom v názoroch Tolstého na život, na jeho mravné princípy, na náboženstvo, na spoločenské vzťahy. V L. N. Tolstom dozrieval záporný postoj k oficiálnej pravoslávnej cirkvi a k jej súčasnému štátnemu zriadeniu. Tento vzťah ho primäl uverejniť značné množstvo otvorených listov, výziev a článkov k rôznym problémom. „Anarchistickým náladám podliehal do konca života a celá jeho literárna tvorba, hlavne po kríze v roku 1879, bola preniknutá týmto pocitom“. (Д. Рэдферн, 1993, s. 40).

Anarchistické nálady môžeme cítiť už v rozprávkach L. N. Tolstého. Za vzor si ako spisovateľ berie diela ľudovej slovesnosti. „A utiekli z Ivanovho cárstva všetci múdri, ostali len hlupáci. Peniaze nikto nemal. Žili – pracovali, sami sa živili aj ľudí dobrých živili.“ To je obraz ideálneho spolužitia pracujúcich ľudí, prvotný anarchistický socializmus, ktorý bol rovnako drahý ako autorovi, tak aj patriarchálnemu roľníctvu, ideológom ktorého bol Tolstoj v poreformnej, no predrevolučnej epoche“ (Е. П. Андреева, 1961, s. 50).

Tvorbu po „prelome“, v ktorom už hlasne zvučia idey jeho učenia môžeme rozdeliť na umelecké diela a publicistické diela. V publicistických dielach – listoch, traktátoch a článkoch L. N. Tolstoj otvorene vystupuje proti štátu, cirkvi a militarizmu.

V článku „Nemôžem mlčať“ vyzýva cárskych opričníkov, aby zastavili prenasledovania a popravy účastníkov revolúcie z rokov 1905 – 1907. „Áno, porozmýšľajte všetci vy, od vysokých po nižších účastníkov vrážd, porozmýšľajte o tom, kto ste a prestaňte robiť to, čo robíte. Prestaňte – nie kvôli sebe, nie pre svoju osobu a ani nie kvôli ľuďom, nie preto, aby vás ľudia prestali odsudzovať, ale pre svoju dušu, pre toho Boha, ktorý akokoľvek Ho dusíte, žije vo vás“ (Не могу молчать, 1997, s. 270). L. N. Tolstoj v „Liste študentovi o práve“ zavrhuje štátne zriadenie, založené na právach a zákonoch. „Hovoriť o výchovnom význame „práva“ sa hlavne nesmie už len preto, že rozhodnutia „práva“ sa vykonávajú násilím, vyhnanstvom, väzeniami, popravami t.j. najnemorálnejšími skutkami“ (Письмо студенту о праве, 1994, s. 147). L. N. Tolstoj je presvedčený, že vyslobodenie ľudí z otroctva je možné len keď bude zničená vláda. O tom píše v traktáte „Otroctvo našej doby“. „Otroctvo ľudí pochádza od zákonov, zákony sa stanovujú vládami, a preto oslobodenie ľudí od otroctva je možné len prostredníctvom zničenia vlád“ (Рабство нашего времени, 1997, s. 158).

Základné dogmy pravoslávnej cirkvi kritizuje v „Skúmaní dogmatického bohoslovia“. „Objasňujúc svoju vieru v Kristovo učenie, nemohol som sa nevyjadriť k tomu, prečo neverím a pokladám za omyl tú cirkevnú vieru, ktorá sa zvyčajne nazýva kresťanstvom. V mnohých porušeniach tohto učenia som poukazoval na hlavné porušenie, hlavne – na neuznanie prikázania neodporovania zlu násilím, zjavnejšie než druhých porušení ukazujúcich na prekrútenie cirkevným učením Kristovo učenie“ (Царство божие внутри вас, 1996, s. 11). V traktátoch „O čom je moja viera?“ a „Kráľovstvo božie v nás“ sa kritika základných dogiem cirkevného učenia spája s usvedčovaním úlohy oficiálnej Cirkvi ako oporného piliera sociálne-triedneho, nacionálneho, koloniálneho a iného útlaku. Cirkev, je podľa spisovateľa pomenovaním klamu, pomocou ktorého chcú jedni ľudia vládnuť druhým.

Cirkev hovorí: Kristovo učenie nemožno naplniť, pretože život na zemi je iba obrazom skutočného života; on ani dobrým byť nemôže, on je celý zlo. Najlepším prostriedkom ako prežiť tento život je opovrhovať ním a žiť vierou t.j. predstavivosťou v budúcu, blaženú, správnu vec; a tu – žiť ako sa žije, a modliť sa“ (В чем моя вера?, 1996, s. 83). Cirkevné učenie dalo základný zmysel životu ľudí v tom, že človek má právo na blažený život a že blaženosť sa dá dosiahnuť nie úsilím človeka, ale niečím vonkajším. Ale učenie Krista spočíva v tom, aby dalo Božie kráľovstvo ľuďom. „Prikázania sveta, dané Kristom, sú jednoduché, jasné, predvídajúce všetky prípady nesúladu a zabraňujú mu, odhaľujú Božie kráľovstvo na zemi“ (В. Ф. Булгаков, 1994, s. 75). Keď sa objavilo kresťanstvo, ono potvrdilo „zákon vzájomnej pomoci“. Tento náboženský zákon spoločný celému ľudstvu, spočíva v tom, že ľudia musia žiť nie každý pre seba, ale každý pre blaho všetkých, vzájomne si pomáhať. Tento náboženský zákon bol vyslovený ešte pred kresťanským učením u rozličných národov. „Tento zákon je vyjadrený v budhizme, v učeniach Izaiáša, Konfúcia, Lao´ce, stoikov. Zákon bol prijatý a tí ľudia, ktorí ho spoznali, nemohli nevidieť jeho pravdivosť a blahodarnosť“ (В. Ф. Булгаков, 1994, s. 76 – 77). Kristovo učenie objasnilo príčiny, pre ktoré sa tento zákon neplnil. Ono ukázalo, že základné zlo u ľudí pochádza z násilia, ktoré sa vykonáva pod zámienkou trestu jednými ľuďmi nad druhými.
„Kresťanské učenie ukázalo nielen nespravodlivosť, no aj škodlivosť trestov, ukázalo, že jediným prostriedkom ochránenia sa pred násilím je pretrpieť ho, pokorne, bez boja“ (В. Ф. Булгаков, 1994, s. 77). Ale ľudia, ktorí prijali Kristovo učenie, pokračovali v živote podľa zákona násilia. „Z mýtu o tom, že jedni ľudia môžu násilím organizovať život druhých ľudí, sa zrodil a potvrdil ešte horší mýtus o tom, že ľudia nemôžu žiť bez toho, aby si nezriaďovali takú vládu, ktorej sa treba vo všetkom podrobovať“ (Путь жизни, 1995, s. 269). Ľudia používali násilie proti druhým ľuďom a presvedčovali seba aj iných, že toto násilie používali proti zlu, uznanému všetkými. Ľudia však podľa Tolstého nemôžu organizovať cudzí život, pretože človeku prislúcha vláda len nad samým sebou. Čo však má robiť človek, odsudzujúci existujúcu štruktúru života a usilujúci sa zmeniť a zlepšiť ju?

L. N. Tolstoj je presvedčený, že treba urobiť nasledovné: „Po prvé: prestať samému konať priame násilie, a taktiež pripravovať sa naň. Po druhé: nezúčastňovať sa akéhokoľvek násilia konaného druhými ľuďmi, a taktiež pri príprave násilia. Po tretie: neschvaľovať nijaké násilie“. (В. Ф. Булгаков, 1994, s. 82). Čo konkrétne znamená toto odmietanie násilia? Nevykonávať priame násilie, znamená: nechytať nikoho vlastnými rukami, nebiť, nezabíjať, nerobiť to pre svoje osobné ciele, a taktiež aj pod zámienkou spoločenskej činnosti. Nezúčastňovať sa akéhokoľvek násilia, znamená: nielen nebyť policajtom, sudcom, strážnikom, vyberačom daní, vojakom, ale aj nezúčastňovať sa súdov ako žalobca či obhajca… Neschvaľovať nijaké násilie, znamená: ani v rečiach, ani na písme, ani činmi, nevyjadrovať ani pochvalu ani súhlas s násilím ani s činmi, podporujúcimi násilie alebo založenými na násilí. Jednoducho sa človek musí zriecť vojenskej činnosti, súdov, pasov, platenia daní aj uznania vlády, t. j. štátu a slúženia mu. „Štátne zriadenie – akýmkoľvek by bolo – je do takej miery protikladné základným tézam kresťanstva, že stačí povedať, že ľudia žijú štátnym životom, aby tým bolo povedané, že ľudia žijú životom, úplne sa protiviacim učeniu Krista“ (Об истине, жизни и поведении, 1998, s. 700). Zlepšiť život, začať žiť „kresťansky“, to znamená zriecť sa násilia – zriecť sa štátu. „Hocijaký pravdivý kresťan pri predložení požiadavky štátu, odporujúcej jeho vedomiu, môže a musí povedať: nemôžem dokázať ani potrebu, ani škodlivosť štátu; viem len jedno, že po prvé – nepotrebujem štát, a po druhé – nemôžem vykonávať všetky skutky potrebné pre existovanie štátu“ (Путь жизни, 1995, s. 31).

„Neprotivenie sa zlu násilím“, toto učenie L. N. Tolstého sa často vysvetľuje ako učenie o neprotivení sa zlu vôbec, ako hlásanie zvýšenej spoločenskej pasívnosti, ako odmietnutie boja so zlom. “Medzitým dôraz u Tolstého je nie na slove „neprotivenie sa“, ale na slove „násilím“. Jeho teória nie je nič iné, ako (praktický)program odstránenia zla vo svete. Je to neľútostná kritika kapitalistického využívania, odhalenie vládneho násilia, teatrálnych predstavení súdu a štátneho zriadenia. Je to neochvejné odmietanie súkromného pozemkového vlastníctva, policajne-štátnej cirkvi, úradníckej svojvôle a vydierania“ (И. И. Виноградов, 1981, s. 37). L. N. Tolstoj je presvedčený, že zlu sa musí odporovať akýmikoľvek spravodlivými prostriedkami, no v žiadnom prípade nie zlom. Zlo je násilie a „nič nebráni uskutočneniu Kráľovstva Božieho na zemi, ako to, že ho chcú ľudia ustanoviť skutkami, odporujúcimi mu: násilím“ (Путь жизни, 1995, s. 277).

Jedným z najhlbších a najsilnejších vystúpení proti cirkvi je „Odpoveď synode“.

L. N. Tolstoj, odmietajúc násilie, sa vo svojich článkoch taktiež vyjadruje proti vojnám. V roku 1904 napísal článok – výzvu bojujúcim krajinám „Spamätajte sa!“. Články ako napríklad „Dve vojny“, „K Talianom“, „Vojenská príručka“ a „Patriotizmus alebo mier?)“ – to je výzva ku kresťanskému životu, k životu bez násilia.

Umelecké diela, napísané L. N. Tolstým za posledných 25 rokov (po roku 1876), sú hlboko poznačené jeho novým svetonázorom. Toto obdobie jeho tvorby sa začína dielami pre národ (napr. „Koľko zeme potrebuje človek“, „Pán a robotník“). V poviedke „Smrť Ivana Iľjiča“ myšlienka na seba a svoj osud ustupuje myšlienke na druhých a kresťanská láska víťazí nad smrťou. V diele „Otec Sergij“ hľadá Stepan Kasatskij slobodu v kláštore – v učení Cirkvi. Prichádza k záveru, že v kláštore sa deje to, čo aj v spoločnosti. Skutočnú slobodu – skutočné kresťanstvo, nachádza v národe a nie v cirkvi. „Kreutzerova sonáta“ – predstavuje obžalobný spis proti sobášom, uzatváraných len kvôli vonkajšej príťažlivosti, nezaložených na intelektuálnom spojení alebo sympatii medzi mužom a ženou. Najväčším dielom neskoršieho obdobia je román „Vzkriesenie“. Je preniknutý vášnivým protestom proti skutočnosti súčasnej L. N. Tolstému. „Práve vo „Vzkriesení“ veľký spisovateľ dokázal ohromnou silou vyjadriť úsilie más o ľudské podmienky života aj to narastanie ich odhodlania zmeniť život, ktoré objektívne viedlo k revolúcii“ (А. И. Летягина, 1956, s. 6). Román bol chápaný vládou ako „anticirkevný román“, ktorý zakýval základmi náboženstva v Rusku. V celej knihe zaznievajú otázky „má spoločnosť právo súdu?“, „je rozumné podporovať systém súdov a väzníc?“. Pôsobia na čitateľa takým dojmom, že v človeku vyvolávajú pochybnosti o rozumnosti celého systému práva. „Je príznačné, že keď sa Tolstoj rozhodol ukázať „skutočného kresťana“ v podobe starčeka – „raskoľnika“ (staroverca), v podstate ho zobrazil ako vzbúrenca anarchistickej povahy. Starček sa nepodrobuje väzenským vládcom, odmieta cára zemského aj cára nebeského, a všetci obklopujúci ho ľudia ustupujú pred silou jeho usvedčení. Keď sa niekto z prítomných pýta či uznáva cára, starček odpovedá: „Prečo neuznávať? On je sebe cárom, a ja sebe cárom.“ (Е. П. Андреева, 1961, s. 51). Sila hrdinov L. N. Tolstého nie je v absolútnej pozitívnosti ich duševných kvalít, ale v ich pohybe od starého života k novému spravodlivému ľudovému spôsobu života.

Diela Tolstého sa zakazovali pre bohorúhačstvo, výsmech a zneucťovanie náboženstva; pre hlásanie nemorálnosti, urážku vládcu – imperátora, hlásanie anarchizmu“ (Г. И. Петров, 1978, s. 20).
____________________________________________________________________________________________
Ivan GRZNÁR – pôvodný článok bol uverejnený na stránkach Univerzitnej knižnice Prešovskej univerzity (v pôvodnom článku aj s bibliografiou použitej literatúry v ruštine)