Ovečky alebo obete?

Posted on 16. mája 2012

0



„Slepé poddanstvo z lásky je horšie ako poddanstvo vynútené bičom tyrana. Otrokovi násilia zostáva nádej, otrok lásky ju nemá.“ – Móhandás Karamčand Gándhí

Obľubujeme používať frázu „hlúpe ovce“ na ľudí, ktorí robia rozhodnutia vo svojom živote v rozpore s tým, čo sa zdá logicky a fakticky chybné a radi si ich doberáme či už v diskusiách alebo v blogových príspevkoch.

Takzvané ovce za to, že konajú ako konajú (ne/chodia voliť a volia tie strany, ktoré im ponúknu najviac tzv. výhod, ktoré sú po hlbšej analýze eticky neprijateľné a navyše hospodársky neefektívne a neudržateľné až likvidačné pre prosperitu a pokrok spoločnosti) a ako myslia, by sme nemali obviňovať a urážať, pretože koniec koncov za to ani samé nemôžu. Pri konaní sa správajú racionálne a vyberajú si čo je pre nich vtedy, podľa nich, najrozumnejšie a toto konanie je výsledkom ich rozhodovania, myslenia, ktoré bolo roky a roky tvarované, ovplyvňované a vedené vynucovanou účasťou na prispôsobovaní sa spôsobu myslenia a memorovaní obsahu informácií, ktoré boli a sú priaznivé, výhodné a potrebné pre politické a zákulisné „elity“ v každom období histórie a v každom štátnom režime.

Preto nie je od nás spravodlivé, fér a ani správne obviňovať zo súčasného marazmu v spoločnosti bežných ľudí, respektíve voličov a hľadať problém v nich, k čomu sa veľakrát utiekame keď tvrdíme niečo ako: „vláda, parlament a ich zloženie je zrkadlom národa, voličov, danej krajiny“. Najlepším príkladom toho je, keď si uvedomíme a spomenieme kde sme boli my, ty pred nejakým časom v spôsobe a obsahu myslenia a kde si teraz.

Bolo by teda od nás spravodlivé a nanajvýš vhodné odpútať sa od kritiky a hľadania spôsobov ako zmeniť rozhodovanie obetí (vo voľbách) a radšej zamerať našu pozitívnu energiu na nájdenie nenásilných alternatív pre ne, ktoré by im mohli pomôcť oslobodiť sa od spôsobu myslenia založenom na paradigme, ktorej sa museli povinne priúčať už od útleho detstva a sú zvyknutí sa pohybovať v myslení a činoch iba v rámci jej mantinelov, ktoré ich (vo veľa prípadoch) uzatvárajú pred možnosťou čo i len si predstaviť, že by spoločnosť mohla fungovať aj mimo jej rozsahu.

Našu negatívnu energiu – kritiku, zdôvodnené obvinenia, pohŕdanie – by sme mali zamerať na pôvodcu vyššie spomínaného zločinu na ľudskej psychike, teda na vinníka, ktorého sme zvyknutí aj my niekedy obhajovať, keď príde na lámanie chleba a máme sa rozhodnúť kto bude nositeľom myšlienky zmeny, oslobodenia. Toto môže byť práve jedným z pozostatkov nášho predošlého „vzdelávania“ a prispôsobovaniu sa formám myslenia, ktoré sú práve v blízkom rozpore s ústrednou témou, ktorú sa snažíme vo verejnom pôsobení (ale aj v súkromí) uplatniť. Tou témou je samozrejme neinicializovanie násilia jednotlivcom voči ostatným jednotlivcom.

Zmena príde ak sa zameriame na seba, na seba samého, rodinu, susedov, priateľov, komunitu ľudí. Zmena určite nepríde cez inštitút, ktorý to všetko spôsobil a ktorým inak vo všetkom inom pohŕdame a tvrdíme, že nedokáže urobiť nič dobre, efektívne (ak vynecháme etickú stránku veci), až na toto (či ono, podľa toho čo sa nám práve hodí). Takýmto zámerným hľadaním výnimiek iba posilňujeme štokholmský syndróm v nás.

Skús teda prestať ubližovať sebe samému, sebe samej a urážať tých nesprávnych, neútočme na obeť, ale na vinníka, ktorým je okrem ľudí stojacimi za štátom aj paradigma, v ktorej sú obete štátnej a politickej propagandy povinne vychovávaní a vzdelávaní.

Ako vravel Gándhí, dôležité nie je vyhrať (či argument alebo voľby), ale presvedčiť. Lebo pozitívnu zmenu systému spoločnosti vždy prinesú iba zmeny v spôsobe uvažovania jednotlivcov a to za akýchkoľvek zlých či tyrantských podmienok v spoločnosti. Zmena nepríde cez jej nadiktovanie zhora.

Odmietnime teda násilie štátu a slepo sa mu nepoddávajme. Ani dobrí ľudia (napr. ako Ron Paul) nedokážu robiť dobré veci (abolicionizmus), ak sa uskutočňujú na základe princípu, ktorý je zlý zo svojej samotnej podstaty (politika).

“The most dangerous man to any government is the man who is able to think things out for himself, without regard to the prevailing superstitions and taboos. Almost inevitably he comes to the conclusion that the government he lives under is dishonest, insane, and intolerable…” ― H.L. Mencken

___________________________________________________________________________________________

Ján Tralich – Centrum pre slobodnú spoločnosť