Vo voľbách hlasujúci anarchisti

Posted on 6. marca 2012

2



“Ak anarchista vraví: „Nevoľte nikoho!“ myslí tým: „Voľte samých seba! Vládnite si Vy sami!“ Čo ironicky bolo pôvodne zámerom mnohých tzv. otcov zakladateľov (Thomas Jefferson, Patrick Henry, Anti-Federalists, atď.). Jednotlivci majú schopnosť vládnuť si a obraňovať sa sami. Toto nie je izolacionalizmus , pretože ľudia ako spoločenské bytosti prirodzene spolupracujú s ostatnými (a aj si navzájom konkurujú) a vzájomnou a dobrovoľnou spoluprácou by si aj v slobodnej spoločnosti vytvárali peer to peer meny a formovali malé dobrovoľné komunity, spoločnosti.” – Ryan Day Thompson

Jedna z najdlhšie sa vlečúcich debát v anarchistickom hnutí sa týka etickosti hlasovania vo voľbách. Thomas Woods sa nielenže odváži tvrdiť a verí, že je etické hlasovať vo voľbách, ale že naviac existujú dobré dôvody na to, aby sa hlasovalo za takých kandidátov, ako je Ron Paul:

Ak by ste boli uväznený v zajateckom tábore a strážnici by vás nechali hlasovať o tom, či by ste mali maťna večeru ovsennú kašu alebo rebierka, „súhlasili by ste so systémom“ ak by ste primárne volili pre rebierka alebo by ste jednoducho robili to najlepšie čo by sa pod ťiažou okolností dalo robiť, aby ste zlepšili svoje materiálne podmienky?

Nie je jasné, či v jeho príklade sa zúčastni tejto voľby aj niekto iný, takže to nerieši najzrejmejší dôvod, prečo sa mnoho ľudí v masových demokraciách neúčastňuje volieb. Uvedomenie si toho, že je prítomná extrémna malá možnosť, že práve váš hlas by rozhodol výsledok a preto je pre vás hlasovanie zbytočným úkonom.

Ekonómovia rakúskej školy ekonomickej definujú racionalitu ako konanie za určitým účelom, účelové konanie. Toto robí ťažším prijať rámec, v ktorom môže byť predpokladané, že hlasovanie je iracionálne. V dôsledku toho, “rakúšania” nie sú schopní uskutočniť výskumný projekt, ktorým by skúmali účinky a dôsledky tohto javu pre verejnú politiku. Na druhú stranu, klasickí ekonómovia ako Bryan Caplan, ktorí nie sú zaťažení takými prázdnymi definíciami racionality, užitočne prispeli do vysvetlenia základných pilierov zlyhania politiky.

Jedným z dôsledkov vyhlásení, že nehlasovanie pre Rona Paula “škodí téme slobodnej spoločnosti” je, že predpokladá “slobodnú spoločnosť” ako cieľ , ktorý by mal byť sledovaný recionálnymi jedincami. Tento prístup posilňuje politizáciu individuálneho rozhodovania a implikuje, že slobodná spoločnosť je výsledným produktom štátnej politiky a nie jej neprítomnosti.

“Politické ambície Rona Paula sú súčasťou systému, ktorý utláča nás všetkých. Štátna politika je zo svojej podstaty násilná. Dostáva plat za to, že je v Kongrese a tento plat a jeho výdavky za výkon úradu sú platené tým, že je držaná zbraň pri hlave daňovníkov, od ktorých je požadované platiť dane. Čo je flagrantné porušenie princípu neagresie.” – Jim Davidson

Veľa z toho, čo nazývame politickým správaním je s najväčšou pravdepodobnosťou pozostatkom z minulosti našich predkov, kedy názor a správanie bolo niečim omnoho podstatnejším, niečo čo naozaj hralo rolu a vzťahy medzi ľuďmi by mohlo byť charakterizované ako hra s nulovým súčtom.

Ako Patri Friedman pozoroval pri „Prekonávanie predpojatosti“:

V prostredí našich predkov, ťahať za jeden povraz a tým pomôcť celému kmeňu v čase krízy bolo najlepšou cestou pre jednotlivca ako prežiť. V našom modernom prostredí, sme však často vedený k identifikácii s celým národom ako našim “kmeňom” a ukazuje sa, že toto je neadekvátne veľká skupina pre väčšinu kolektívneho jednania jednotlivcov. Hodnotíme vyhliadky na jednotu s mentálne zastaralými modulami optimalizovanými pre kmene mimo civilizácie a táto stádovitosť nás vedie do katastrofálnych kolektívnych dobrodružstiev. Zakaždým, keď si nadšení z kolektívneho konania v nad-kmeňových skupinách, mal by si byť na pozore, či nie si v opičom móde… kedykoľvek polemizuješ o politike, je to ako ako keby si mohol urobiť čokolvek, teda pokiaľ nie si veľmi bohatý alebo mocný, si pravdepodobne v opičom (či ovečkovskom – pozn. prekl.) móde.

V súčasnej spoločnosti stále prevláda toto myslenie z dôb dávnych a je ťažké si predstaviť ako téma “slobodnej spoločnosti” by ním mohla byť posilnená tým, že ju za jeho pomoci budeme presadzovať.

V auguste 2011 Stefan Molyneux natočil video ako reakciu na tvrdenia Waltera Blocka o anarchistoch ako Wendy McElroy a Stefan, ktorí nepodporujú politickú kampaň Rona Paula. Stefan sa zameral na nekonzistentnosť konštitucionalizmu Rona Paula, pojednával o nákladoch a výnosoch politického konania, prezentujúc anarchizmus ako multi-generačné úsilie a taktiež prezentoval Burkeánsky pohľad na to, čo sa možno stane ak by libertariánsky prezident pokúsil zvrátiť stav v krajine, kde libertarianizmus je menšinovým postojom (sociálne nepokoje a násilie).

Ak si predstavujete slobodnú spoločnosť ako prirodzený výsledok vychádzajúci z rozvíjajúcich sa sociálnych interakcií medzi racionálnymi jednotlivcami namiesto ideológie, ktorá požaduje, aby sa ľudia podriadili kategorickému imperatívu (ako napr. princíp neiniciácie násilia), príliš veľa debaty o etickosti hlasovania vo voľbách nie je užitočné. Stefanov postoj k argumentom Waltera Blocka sa neobmedzuje len na moralizujúcu perspektívu, ale aj na to, čo Wendy McElroy nazýva “neidologické námietky voči politike hlasovania vo voľbách a štátnej politike”, teda ako je ne/efektivita zmeny vecí, ktoré sú v rámci individuálneho jednania vs. účasti na kolektívnych akciách. Zdá sa, že rozoznáva, že jedným z dôsledkov obhajovania podpory voliacich ľudí a kampane Rona Paula je aj snaha presvedčiť ich o prijatí rigídnych a spolitizovaných rámcov pre predstavy o osobnej slobode.

Anarchistickí ekonómovia bežne porovnajú fungovanie voľného trhu s kolektívnou voľbou, ale mnohí z nich nerozoznávajú, že postuláty o individuálnom rozhodovaní sa a hodnoty v ich ekonomických teóriách predstavujú hlavné výzvy pre tradičné myslenie o etike, kolektívnom konaní a (hlasovacej, štátnej) politike. V staršom príspevku na túto tému Wendy McElroy citovala Sunniho Maravillosu, aby tým kontrastovala jej individuálnu perspektívu s tou u hlasujúcich anarchistov: “Čo sa stalo s predstavou, že sloboda je, v prvom rade a najskôr, individualistická idea a snaha? Ako sa stalo, že pre dosiahnutie slobody sa musíme všetci spojiť a konať ako jeden, tahať za veľkú páku -jeden človek sa hodí na vládnutie nám všetkým-?”

_____________________________________________________________________________________________  Článok vyšiel na stránke Against politics; nezabudnite si taktiež pozrieť video na konci článku 🙂

“Spoločnosť sa mení tým, aké myšlienky ju formujú. Argumenty obhajujúce slobodnú spoločnosť sa majú šíriť presviedčaním a nie násilím štátu. Je nutné odmietnúť doktrínu násilnej revolúcie alebo použitia prostriedkov násilia štátu ako metód spoločenskej zmeny. Jedno konanie násilia sa nezmení použitím iného násilia. A preto sú aj voľby, ako morálna podpora násilia, neetické, pretože vytvárajú dopyt po násilí, ktorého ponuku nám politici mileradi naservírujú. Akýkoľvek človek túžiaci po slobodnej spoločnosti, ktorý súhlasil s tým, že sa stane permanentným a plateným úradníkom, predstaviteľom politickej strany, úradníkom štátnej inštitúcie alebo kandidoval vo voľbách do štátnych inštitúcií, je pre myšlienku slobodnej spoločnosti strateným prípadom.” – Ján Tralich