Anarchia, nie apatia

Posted on 4. marca 2012

0



Jednotlivec je skutočnou realitou v živote. Kozmos pre samého seba, nie je tu pre štát a ani pre abstrakciu nazývanú „spoločnosť“, alebo „národ“, ktoré sú len zoskupením jednotlivcov. Človek, jednotlivec bol vždy a nevyhnute je jediným zdrojom a motivačnou silou evolúcie a progresu. Civilizácia je nepretržitý boj jednotlivca alebo skupiny jednotlivcov proti štátu a dokonca aj proti „spoločnosti“, to znamená, proti väčšine, ktorá má vymyté mozgy štátom a uctievaním štátu. Ľudská myseľ bola vždy klamaná tradíciou a zvykom a perverzným nanúteným vyučovaním v záujme tých, ktorí držali moc a užívali si privilégiá. Povedané inak, štátom a vládnucou triedou. Tento nepretržito trvajúci konflikt sa stal ľudskou históriou.“ – Emma Goldman

S prebiehajúcim cirkusom ohľadom ďalšej voľby prezidenta prehlušujúc všetky ostatné, inak relevantné správy, nie je jednoduché byť nad vecou. Nie je to len to, že ste pod paľbou detailov volieb, na ktorých výsledku vám vôbec nezáleží – je to o tom, že naozaj na nich nezáleží.

Ľahostajnosť voči politike hlasovania, by však nemala byť chápaná ako apatia, pokiaľ ide o politické alebo spoločenské otázky vo všeobecnosti. Tak ťažké, ako to len môže byť pre zvestovateľov viery v „politické riešenia“ (súčasné občianske náboženstvo, ktoré je zakorenené hlboko v ich vnútri) pochopiť, že je to môj záujem o teórie politiky, čo poháňa môj nezáujem o ich náboženstvo alebo ich liturgie, voľby. Z anarchistickej perspektívy sú všetky ničím iným ako duchárskym čarovaním.

Pokiaľ ide o filozofické základy pre prijatie anarchistického pohľadu, tak tých je asi toľko, pokiaľ ide o praktické záležitosti, ako by sa dalo predpokladať, koľko je dokopy anarchistov. Niektorí sa stránia názoru prirodzených alebo inherentných práv. Tvrdia, že sú to práva sekundárne, nie primárne, a že sú ľuďom udelené na základe konštruktu daného spoločenským výtvorom, systémom.

Stále, sú ale niektorí utilitariáni, zaoberajúci sa tým, čo prvotne prediskutovával Bentham ako „najväčšie šťastie čo najväčšieho počtu“ hľadaním kalkulu, prostredníctvom ktorého by mohla vládnuť sociálna efektivita a súdržnosť. Potom sú tu egoisti, povyšujúci vlastný záujem a sebaudržiavanie ako keby to, v zásade možno povedať, vytváralo určité práva.

Anarchista môže zahŕňať kombináciu všetkých týchto smerov, alebo žiadny z nich, teda, že ho to netiahne k žiadnemu systému alebo tiahne k inému, tu nespomenutému. Anarchisti teda nesúhlasia medzi sebou s veľkým počtom dôležitých otázok a majú rozdielny pohľad na odôvodnenia zaoberajúcimi sa záverom, že štát je nežiadúci a mali by sme sa mu postaviť na odpor.

Napriek takýmto rôznym prístupom, všetci anarchisti by sa mohli podpísať pod niečo také, čo Benjamin Tucker nazval “zákon rovnakej slobody”, všeobecne vysvetleným ako “najväčšia miera slobody kompatibilná s rovnosťou a vzájomnou úctov zo strany osôb žijúcich v spoločnosti a pre všetko ich konanie v príslušných oblastiach”.

Je to jednoduchá myšlienka, ktorú anarchizmus privádza do jej logických záverov a tak poskytuje všetko, čo je nevyhnutné pre opustenie dôvery v štát. Akonáhle máme utvorený tento princíp, máme identifikovaný aj “rozdiel medzi napadnutím a odporom” a teda rámec, v ktorom môžeme analyzovať rôzne navrhované sociálne vzťahy a systémy.

Je dôležité pochopiť, že toto je len preto, že štát je a logicky musí vždy byť “útokom na individuálnu sféru”, proti čomu sú všetci anarchisti. Sme proti štátnej “autorite”, ktorá je abstraktne koncipovaná, teda proti štátu ako konkrétnemu a zreteľnému stelesneniu “autority”. Nerozhodujeme sa na začiatku na základe nejakých manierov, že sme proti štátu a následne spätne sa nesnažíme pracovať na tom, a tajne dúfať, že nájdeme nejaké rozumné a/alebo prijateľné vysvetlenia pre tento náš postoj.

Následne, po spoločnom anarchistickom odmietnutí násilia a autority, sa anarchisti rozchádzajú v otázke, čo to znamená „napadnúť, použiť násilie“, kam by spadali hranice v tejto oblasti v hypotetickej slobodnej spoločnosti. Tieto otázky a debaty zostávajú súčasťou anarchistického myšlienkového smeru (ak by sme mohli povedať, že niečo také jestvuje vôbec), mimo hluku mainstreamovej politickej súťaže, volieb a neznesiteľného blabotu politikov.

Naše odmietnutie “politických riešení” nie je produktom lenivosti, ale starostlivého a rozvážneho sledovania udalostí. Aktívne sa vyhýbame stretávaniu so “správnymi stranami” (nielen tými politickými) v politickom procese.

Spôsob, ako zmeniť spoločnosť nie je v tom ako sa dobrovoľne nechať zatiahnúť do systému “politických riešení”, ale vyvážiť a neutralizovať význam týchto systémov prostredníctvom toho ako žiješ svoj život, tým čo konáš. A na tom nie je nič apatické.

_____________________________________________________________________________________________ David S. D’Amato, LL.M. – autor je spravodajský analytik Center for a Stateless Society, je trhovým anarchistom a advokát s postgraduálom z medzinárodného práva a obchodu. Jeho averziu k poverám a všetkým formám politickej „autority“ vysvetľuje aj na svojej stránke firsttruths.org. Článok pôvodne uverejnený na stránkach Center for a Stateless Society.

Keď si mladý pilot Anthony Fisher, účastník leteckej bitky o Britániu, prečítal Cestu do nevoľníctva, urobila na neho taký dojem, že sa pýtal Hayeka, či má ísť do politiky, aby tak čelil zlám, ktoré Hayek predvídal. Hayek mu poradil, aby sa vyhol politike a urobil všetko, čo bude v jeho silách v oblasti ideí. O niekoľko rokov neskôr, v roku 1956, Fisher (v súčasnosti úspešný podnikateľ) založil Inštitút ekonomických vzťahov, ktorý neskôr úspešne zmenil prevládajúci konsenzus vo Veľkej Británii a pomohol zmeniť myslenie celej generácie študentov ekonómie. Tento úspech v súčasnosti napodobňujú ďalšie inštitúcie na celom svete.”