O politikoch a voľbách

Posted on 15. decembra 2011

3



Fedor Gál nedávno vo svojom článku spomenul zaujímavý postreh britského psychiatra Davida Owena:

Zaznamenal u viacerých významných svetových politikov, ktorí iba v uplynulom storočí rozhodovali o bytí a nebytí stoviek miliónov ľudí, poruchy osobnosti a iné choroby, ktoré ovplyvňovali ich rozhodovanie a správanie.

Owen je tiež autorom termínu a diagnózy, ktorú nazval „hybris“. Je to postihnutie mocou. Choroba, ktorá z postihnutého robí neriadenú strelu, človeka, ktorý trpí obsesiou vlastnej výnimočnosti a nenahraditeľnosti. Človeka, ktorý kráča za svojou predstavou ako parný valec, nech sa deje, čo sa deje. Hybris má na svedomí nejednu vojnu, milióny mŕtvych, potoky krvi, násilie na nevinných.

Politici

“A good politician is quite as unthinkable as an honest burglar.” – H. L. Mencken

Ak budeme naozaj všímaví, môžeme vypozorovať v každej štátnej spoločnosti 3 druhy politikov.

Prví sú tí, ktorí majú ten najlepší možný úmysel (odborníci, tí čo myslia na deti, zachráňme rodiny, odnaučme ľudí piť, fajčiť a pod.), čo však nevedia je to, že prostriedky, ktorými ho chcú títo odborníci realizovať, sú prostriedkami vedúcimi priamo do okovov väčšieho zla, než akého sa podľa nich snažia zbaviť. Týmito okovami nie je nič iné ako posilnenie ich právomocí a byrokracie na úkor všetkých ostatných ľudí.

Druhou skupinou sú paternalisti, ktorí veľkohubo vyhlasujú, že dokážu robiť veci efektívnejšie, ekologickejšie, zdravšie, že poznajú váš záujem lepšie ako vy a vedia ho aj lepšie realizovať ako vy a pekne krásne vám naplánujú a zregulujú celý váš život od narodenia až po smrť, od vstávania a raňajok, až po večernú hygienu a zalahnutie do postele.

Poslednou, treťou skupinou sú pragmatici, ktorým vlastne nezáleží kto, ako a čím bude ľudí znásilňovať svojimi egomaniackými, mocichtivými a hrabivými „zákonmi“, podstatné je, aby sa udržali pri moci a v súlade s touto požiadavkou sú ochotní sa spojiť i s „protistranou“ či s diablom.

U všetkých troch skupín, ale môžeme identifikovať následné konanie: porušujú prirodzené práva človeka, iniciujú násilie, stoja v ceste prospechu a prosperite, napĺňajú štátny rozpočet kradnutím, podporujú štátnu moc a jej prostriedky (násilie), neoprávnene intervenujú a podporujú intervenciu do pokojného života a dobrovoľnej výmeny ľudí.

Drvivá väčšina politikov sa však dá zaradiť,viac či menej, do každej spomenutej skupiny. Povedané priamo a bez škrupúľ, akýkoľvek politici sú nenažraté prasce (známe z karikatúr) bažiace po moci a majetku iných a na ochranu a ich zabezpečenie sú ochotní prekročiť akékoľvek mravnostné či etické hranice (legislatívne si totiž nastavujú sami pre seba). Veľmi radi si dosadia -odborníkov- kamarátov do funkcií v štátnych podnikoch , dozorných radách, prijmú ich do úradov, ako asistentov, tajomníkov a pod., radi sa vyhovoria pred verejnosťou, že nemajú dôvod kradnúť, keďže si už pred vstupom do politiky toho zarobili dosť a verejnosť im to pekne zožerie aj s navijakom. Bez akýchkoľvek okolkov budú podstupovať rôzne pragmatické a manipulačné úkony, vedome zavádzať, klamať, okrádať (dane, odvody), obmedzovať a zabíjať. Politikovi totiž nie je nič sväté, teda až na verejný, teda ten jeho/jej záujem (či ich komplicov). Najlepším priateľom politika sú novinári, lobisti a záujmové skupiny (finančné, humanrightisti, odborári), s ktorými si veľmi rád vypomôže v „oblbovaní“ a okrádaní akéhokoľvek človeka a to akýmkoľvek spôsobom.

Voľby

Stotožňovanie demokracia so slobodou je nebezpečné. Je to ekvivalent k tvrdeniu, že totalitný štát je slobodný, pretože vláda sa (kedysi) dostala k moci pomocou slobodných volieb.“ – www.devian.cz

Na začiatok pár faktov:

  • Vláda je predstaviteľkou a odrazom vôle ľudí asi presne tak isto ako výpalníci predstavujú a odrážajú vôlu obetí vyberania tohto výpalného.
  • Demokracia svojou prirodzenosťou vedie buď k ochlokracii alebo k oligarchii.
  • Ľudia nespĺňajú idealizované predstavy demokracie a právneho štátu o dokonalosti vládcov (poslanci, posvätná rozhodujúca väčšina), aby im mohlo byť udelené nadľudské právo rozhodovať a vládnuť.
  • Tak isto ľudia nemôžu dať inému človeku to, čo nemajú oni samotní – právo rozhodovať o majetku, slobode a živote iného človeka.

Zápas politických strán je navonok pred voličmi zápasom popularity, teda marketingový boj o „zákazníka“, až na to, že vy nie ste tými zákazníkmi, ale produktom, ktorý je predávaný (od vás je vymáhané platenie ich rozmarov, dlhov, vy a vaše deti budú pracovať na túto príživnícku neproduktívnu triedu). Zo skutočnej podstaty je však tento zápas vojnou gangov o moc, bohatstvo a vplyv pre seba a známych
Porovnávať ho s trhovou súťažou je mylný, u tej ide o súťaž v dobrovoľnej výmene (proces prítomní u civilizovaných ľudí), zatial čo v politickej súťaži ide o súťaž v najefektívnejšom využití násilia (proces decivilizácie, prítomní v zvieracích svorkách a u primitívnych kmeňov).

Voľby sa stávajú manifestami oddanosti a popularity a doklady, daňové priznania, sčítacie hárky, volebné urny, hlasovacie lístky, štátny znak, vlajka, hymna a ústava predmetmi kultu a uctievania.

Sloboda buď je alebo nie je. Neexistuje polo sloboda, trocha či nejaká sloboda, taktiež ako neexistuje polo tehotná žena alebo „trochu“ života.“ – Ján Tralich

Jediné o čom môžeme diskutovať, ak chceme ostať civilizovanými ľuďmi, je neetickosť násilia a odmietať ho v akejkoľvek forme, pretože ak odmietneme tento argument, potom odmietame všeobecné princípy civilizovanej spoločnosti a môžeme konať na základe ľubovôle, inštinktov, dostaneme sa teda na úroveň zvierat.

Novodobými disidentmi sa stávajú ľudia, ktorí chápu tento princíp neiniciácie násilia a odmietajú tolerovať jeho porušovanie na hocikom a akokoľvek. Je len na vás či sa zúčastníte manifestu oddanosti k politikom a k ich „riešeniam“.

Ja sa tohoto cirkusu nezúčastním, lebo okrem toho, že ponúkané riešenia sú pre mňa neprijateľné (podpora štátnych zásahov), tak odmietam, aby som takýmto spôsobom morálne povzbudzoval tie etické trosky v ich bujarom ničení civilizácie a toho čo dosiahla. Nepodporujem ani Rona Paula, ktorý sa snaží vybudovať minimálny štát, čo je v preklade diktatúra monopolných bezpečnostných, obranných a súdnych zložiek štátu, ktoré by mohli byť financované jedine z toho, že ľuďom bude ukradnutý ich majetok – daňami. Navyše je aj vidno z histórie, že takéto projekty sú odsúdené na zánik a najlepším príkladom je paradoxne krajina Rona Paula – USA, ktoré boli založené ako minimálny štát a v súčasnosti sa môžu v miere veľkosti štátu porovnávať s európskymi intervenčnými a plánovacími štátmi.

Odmietam byť označený za sklamaného voliča, ignoranta alebo hlupáka. Práve naopak – odmietam dúfať v naivnú predstavu, že táto násilná spoločnosť sa zmení tými prostriedkami, ktoré ju pomohli vybudovať. Vyhlasujem sa spolu s inými podobne zmýšlajúcimi ľuďmi za disentujúcich nevoličov.

(Ak sa Vám článok páčil, podporte ho hlasom na vybrali.sme.sk)
_____________________________________________________________________________________________

Ján Tralich – Centrum pre slobodnú spoločnosť