Čo je to štát?

Posted on 4. apríla 2011

1



Tento článok predstavujem ako kontrast dvoch rôznych definícií štátu, etatistickej a voluntaryistickej.

Etatizmus:

Štát sa často chápe ako hierarchicky usporiadaný celok alebo organizmus, ktorý je považovaný za synonymum pojmu národ, odmieta individualizmus a oslavuje národ ako organické telo v čele s vládou a živí jednotu, silu a disciplínu (inak povedané vlastenectvo, vládnu moc a štátne zastrašovanie).

Štát môžeme definovať a chápať ako politickú organizáciu spoločnosti. Súčasné moderné západné politické myslenie spája ideu štátu s označením neosobného legálneho alebo ústavného poriadku a jeho schopnosťou spravovať a kontrolovať dianie na danom území. Teda ako inštitúciu, ktorá disponuje mocou vládnuť, súdiť a vytvárať zákony v rámci určitej spoločnosti.

Každý štát je preto zložený z niekoľkých prvkov, medzi ktoré patria: územie, obyvateľstvo, štátna organizácia (vláda, štátna moc, právny systém, mocenská a daňová suverenita). Zvrchovaný štát sa nepodriaďuje žiadnej inej moci (je suverénom) a to rovnako vnútornej aj vonkajšej. Max Weber definuje štát ako spoločenstvo ľudí, ktoré si na určitom území nárokuje monopol legitímneho násilia.

“Štát je organizácia s univerzálnym legálnym monopolom na užívanie sily na určitom geografickom území.” – Max Weber
Voluntaryizmus:

Štát je určitým typom jednania, konania a vzťahov medzi ľuďmi (typom usporiadania a fungovania spoločnosti, ergo spôsob rozhodovania a tvorby pravidiel, teda kto a ako rozhoduje a tvorí pravidlá, ďalej aké sú prostriedky a spôsoby ich vymáhaniaaký je spôsob, model sociálnej koordinácie jednotlivcov, teda spôsob alokácie zdrojov, deľby prace; trh či plánovanie spoločnosti, alebo ich mix) a typom myslenia (presvedčenie o tom, že mám právo na druhého život, majetok a slobodu v rôznej miere a že o tom môžem aj rozhodovať, buď priamo ja, alebo nejaká skonštruovaná abstraktná jednotka: spoločnosť, ľud, väčšina, národ, parlament). Je irelevantné, aké spôsoby rozhodovania a tvorby pravidiel (teda kto a ako rozhoduje a tvorí pravidlá, priama/nepriama demokracia, monarchia a pod.) sa v štáte používajú, keďže prostriedky a spôsoby vymáhania ich záverov, rozhodnutí, pravidiel a požadovaných funkcií sú v štáte vždy rovnaké.

Z tohto dôvodu je štát vlastne, na základe používaných prostriedkov a spôsobov vymáhania a
obhajoby ich legitimity, systémom ofenzívneho nekontraktuálneho , teda nelegitímneho donucovania (vyhrážanie sa krádežou, zabitím, ublížením, poškodením zdravia/majetku, obmedzením osobnej slobody ak sa neuposlúchnu určité požiadavky) na určitom území a následne aj systémovo organizovaný výkon násilia (násilie ako obmedzovanie či limitovanie nenásilného výkonu prirodzených práv jednotlivca bez legitímneho poverenia, splnomocnenia narušiteľa na takéto konanie od dotyčného dotknutého jednotlivca a odoberanie majetku či obmedzovanie, limitovanie nenásilného nakladania s ním bez legitímneho prenosu vlastníckeho titulu na konkrétny majetok či dobrovoľného súhlasu jeho majiteľa a vynucovanie si monopolu vlastníctva na určité statky, či monopolu poskytovania určitých služieb v spoločnosti), teda zločin, ktorý má inštitucionalizovanú* podobu.

* Medzi prvými, ktorí označili štát za inštitucionalizované násilie boli už taoisti v starovekej Číne. Podľa Pao Ching-yen-a:

“História štátu je históriou násilia, silných, ktorí okrádajú slabých. Zákerní tyrani zúčastňujúci sa na orgiách násilia; ako vládcovia môžu dať voľný priebeh všetkým túžbam. Navyše, štátna inštitucionalizácia násilia znamená, že drobné poruchy, nezrovnalosti každodenného života sa významne prehĺbili a rozšírili v oveľa väčšom meradle.

Spory medzi obyčajnými ľuďmi sú iba triviálne záležitosti, ako veľké konzekvencie môže vygenerovať súťaž síl medzi takýmito ľuďmi? Nemajú žiadne rozľahlé pozemky na prebudenie chamtivosti, nemôžu sa oháňať žiadnou špeciálnou teritoriálnou právomocou, prostredníctvom ktorej by mohli presadzovať svoje záujmy na úkor iných. Ich moc nie je taká, aby mohli masovo zhromaždiť svojich nasledovníkov (či u štátu skôr podriadených) a potom ich komandovať, bez akejkoľvek úcty, proti svojim protivníkom. Ako sa môžu zrovnávať s hnevom vlády, ktorá môže nasadiť armády a presúvať prápory, nútiť ľudí, ktorí nemajú žiadnych nepriateľov, aby útočili na krajiny, ktorých obyvatelia neurobili nič zlé?”

K bežnému obvineniu, že prehliadol dobrých a benevolentných vládcov, odpovedal, že štát samotný je násilným vykorisťovaním slabých silnými. Systém sám o sebe je problémom a cieľom štátu nie je prospech ľudí, ale ich kontrola a okrádanie. Neexistuje žiadny panovník, ktorého možno porovnať so stavom nevládnutia.

Pao Ching-yen tiež prispel k poznatkom politickej psychológie tým, že poukázal na to, že samotná existencia inštitucionalizovaného násilia zo strany štátu vytvára napodobňovanie tohto násilia aj medzi ľuďmi. V bezštátnom svete, vyhlásil Pao, by ľudia prirodzene mali myslenie spoluvytvárané príkladom dobrého poriadku a nemali by záujem drancovať ich susedov. Ale vládcovia utláčajú a okrádajú ľudí a nechajú ich moriť sa prácou bez oddychu a oberajú ich o ich veci donekonečna. Týmto spôsobom, sú krádež a lúpež stimulované medzi nešťastnými ľuďmi a zbrane a brnenia, ktoré majú slúžiť na ovládanie verejnosti, sú ukradnuté banditmi na zintenzívnenie ich lúpeží. “Všetky tieto veci sú vyvolávané tým, že tu máme vládcov.” Na záver dodal, že bežne známa myšlienka, že silný štát je potrebný na boj proti nepokojom medzi ľuďmi, sa dopúšťa závažnej chyby mýlenia si príčiny a následku.

Každý systém, mechanizmus (usporiadanie a komplex častí, postupov spĺňajúcich určitú funkciu, stanovený postup a vzťahy z toho vyplývajúce), a teda aj štát, je len teóriou a našou abstrakciou, teda nie je žiadnou existujúcou entitou či reálnym subjektom a jeho teoretické funkcie (tvorba, výklad a vymáhanie zákonov/regulatív – zákazov, príkazov, povolení, poskytovanie obrany, bezpečnosti, riešenia sporov a poskytovanie iných vybraných statkov či služieb určitým spôsobom – teda názory ako má fungovať štátna spoločnosť), ktorých obsah, účel a počet závisí od tých čo rozhodujú (ktorí nimi sledujú splnenie určitých cieľov s rôznym úspechom ich plnenia) a teda môžu byť rôzne a líšiť sa od ideológie k ideológii, je možné uskutočňovať jedine cez štátne prostriedky a spôsoby ich vymáhania (vyhrážaním sa, teda ofenzívno nekontraktuálne, ergo nelegitímne vynucované a pri neúspechu vynucovania, teda pri ich nerešpektovaní, neplatení, pomocou vykonávania násilia: a) udržiavané štátne privilégiá, napr. monopoly a b) vyberané*1 “poplatky” za tieto statky a služby, nazývaných dane – teda názory ako ma byť štátna spoločnosť usporiadaná), ktoré vykonávajú konkrétni jednotlivci.

*1 Je to vlastne bezpečnostná “agentúra” s rozporom z definície, vyvlastňovací “ochranca” majetku.

Rozhodovanie o funkciách štátu je v rukách viac (priama demokracia), stredne (zastupiteľská demokracia) či menej početnej (totalitná vláda) skupiny ľudí, často či menej často sa obmeňujúcej v jej zostave, a keďže štát nemôže konať nič, keďže nič také ako štát nejestvuje, výkon funkcií štátu pomocou štátnych prostriedkov a spôsobov ich vymáhania je na pleciach administrátorov (úradníkov, súdnictvo) a agentov (polícia, armáda) štátu.

“Je rozdiel medzi dobrovoľnou činnosťou a násilným donucovaním. Rozhodne by som investoval do vecí, ktoré sú v mojom vlastnom záujme a rovnako by som očakával, že ostatní robia tiež rozhodnutia vo svojom vlastnom záujme. Problémom je, ak tieto rozhodnutia robia miesto vás úplne cudzí ľudia, ktorí potom používajú násilné donucovanie alebo priame násilie k tomu, aby vás donútili “kúpiť” si to čo ponúkajú a zároveň obmedzujú ostatných, aby to ponúkali, tým, že im násilne zabránia v konkurencii vytvorením monopolu (čo je typ štátneho privilégia). To je to, čo robia gangsteri a štát, vláda nie je ničím iným ako najväčším organizovaním kriminálnym gangom.” – Dana Nutter

Tí, čo rozhodujú o jeho funkciách, vytvárajú ilúziu štátu ako reálnej entity (“my sme štát”, národný štát, vláda ľudu a pod.) a pomocou tohto systému si prispôsobujú podmienky v spoločnosti na udržanie a množenie svojej vlády, vplyvu a bohatstva.

“Nacionalizmus a patriotizmus je zámerne vystupňovaná bigotnosť, vytvorená k vyprovokovaniu štokholmského syndrómu v obetiach.” –  Stefan Molyneux

K prejavom prispôsobovania si podmienok v spoločnosti cez štát patrí: indoktrinácia mládeže v školách (povinná školská dochádzka; určovanie formy a obsahu výučby), manipulácia, regulácia a ovládnutie médií (vyhrážanie sa, súdne spory pre “objektivitu”, “urážku na cti”, “ohováranie”, likvidačné povinnosti, skupovanie medií politikmi a ich podporovateľmi a pod.; investigatívnu úlohu médií preberajú projekty ako Wikileaks), poskytovanie privilégií spriateleným a vybraným subjektom (dotácie, subvencie, zákonné výhody, daňové prázdniny či úľavy iba pre vybrané skupiny, obstarávania, projekty vo “verejnom záujme”, povinnosti zo zákona, monopoly – intelektuálne vlastníctvo, inšpekcie štátnych úradov, monopolné antimonopolné úrady, …), manipulácia verejnosti (tlačové konferencie – everything is okay; ukradnuté peniaze “vraciať naspäť” neefektívnou a korupčnou cestou fondov na budovanie infraštruktúry – eurofondy – ilúzia potreby štátu na jej budovanie; odstraňovanie korupcie trestami za ňu – najlepší prostriedok proti korupcii je, ale odstrániť dôvod jej vzniku – privilégiá pre vybraných od úradníkov a politikov a prvotným privilégiom je privilégium vládnuť), vytváranie závislých vrstiev obyvateľstva (úradníci, štátni vedci a učitelia, zdravotníci, štátom vytvorená chudoba a sociálne vylúčené spoločenstvá, etatistický tretí sektor živený zo štátnych fondov či fondov zoskupení štátov, minimálna mzda, likvidácia prirodzenej charity, solidarity, zamestnanci, …), vytváranie “vnútorného nepriateľa” (drogy, alkohol, cigarety, antidiskriminácia, imigranti, potieranie slobody slova, kapitalisti, …), vytváranie “vonkajšieho nepriateľa” (terorizmus, konkurenčné štáty,…), “verejný záujem (záchrana podnikov, ktoré sú “too big to fail” vo verejnom záujme, ktorý neexistuje, lebo existuje iba individuálny záujem konkrétnych jednotlivcov, v tomto prípade tých u moci) a mnohé iné.

“Jednotlivec je jediná skutočná pravda v sociálnej realite. Je niečo iba pre neho samého, nie je tu pre štát a ani pre tú abstrakciu zvanú “spoločnosť” alebo národ, ktoré sú len súborami jednotlivcov. Človek, jednotlivec, vždy bol a vždy je jediným zdrojom a hybnou silou evolúcie a pokroku. Civilizácia vždy bola nepretržitým bojom jednotlivca alebo skupiny jednotlivcov voči štátu, a dokonca aj proti “spoločnosti”, ktorá je proti väčšine tlmená a hypnotizovaná štátom a jeho uctievaním. Ľudské myslenie boli vždy skreslované tradíciou a zvykom a zvráteným falošným vzdelávaním v záujme tých, ktorí držali moc a tešili sa privilégiám. Inými slovami, štátom a vládnucou vrstvou. Tento konštantný, neustály konflikt je históriou ľudstva.” – Emma Goldman

Štát ako permanentný triedny konflikt

Britskí liberáli v 19. a v 20. storočí videli triedny boj ako produkt nerovných príležitostí vzhľadom k nespravodlivým výhodám jednotlivých skupín.

„…nemám žiadnu zásluhu na objavení existencie tried v modernej spoločnosti, či zápasu medzi nimi. Dávno predo mnou popísali buržoázni historici vývoj triedneho zápasu v minulosti a buržoázni ekonómovia ekonomickú anatómiu tried.“, píše Karl Marx v liste ktorémusi zo svojich priaznivcov a netuší, že ide o jednu z najpravdivejších myšlienok, aké kedy vyslovil. Koho má na mysli? Skupinu radikálnych francúzskych liberálov prvej polovice devätnásteho storočia, takzvaných Industrialistov, publikujúcich v žurnále Le Censeur Européen.” – píše Daniel Valent v eseji “Triedny konflikt

Taliansky teoretik Vilfredo Pareto raz napísal: “Masová demokracia bola jednoducho mechanizmus, cez ktorý rôzne elitné skupiny hladali spôsoby ako legitimizovať ich kontrolu nad spoločnosťou. Bez ohľadu na ich proklamované presvedčenie, vládnuca trieda štátnych utláčateľov vždy používala túto moc pre svoje vlastné ciele a záujmy svojich priaznivcov, spoločne využívajú štát na obohacovanie seba na úkor každého iného. Navyše, aby sa udržali u moci, vláda vždy užívala alebo bola v pokušení užívať ako násilie tak aj manipuláciu pre získanie podpory cez poskytovanie rôznych výhod pre určité skupiny ľudí – porušujúc slobodu jednotlivca.”

Štát je akousi farmou, kde farmári (vládnuci) chovajú svoj dobytok (občania – ktorí sú verejným majetkom) pre svoje potreby. Zmena pre ľudí nikdy nepríde cez štát, jediné čo cez štát príde sú ďalší politici, ktorí sa obohatia na dostatočne zaslepených ľuďoch znova a znova (nové politické strany, sľuby, tváre, “odborníci”, ktorí využijú politické nominácie, možnosti prerozdeľovania, udeľovania privilégií a zvýhodňovania pre seba a im blízkych). Zmena príde iba pre nových politikov vo forme ich obohatenia a moci. Politická (netrhová) súťaž strán je o možnosti dostať sa ku kormidlu násilného Rohu hojnosti.

Čo to ten násilný Roh hojnosti vlastne je? Ako napísala Wendy McElroy:

Franz Oppenheimer v jeho briliantnej knihe “The State” (z roku 1914) dal do kontrastu to, čo nazýval “politické prostriedky” a “hospodárske, ekonomické prostriedky” získania bohatsva či moci.

Štát využíva politické prostriedky, inak povedané, používa násilie na zisk bohatstva a moci. Neprodukuje bohatstvo a ani kvôli nemu neobchoduje na trhu. Namiesto toho ho násilne berie od produktívnych ľudí, ktorí tvoria spoločnosť. Takto berie spoločnosti zdroje priamo cez prostriedky ako dane a nepriamo cez regulácie. Hlavným zdrojom štátnej moci je užívanie alebo hrozba násilím.

Naproti tomu spoločnosť využíva ekonomické prostriedky, inými slovami, pracuje a spolupracuje na tom, aby tvorila bohatstvo a sociálnu dynamiku. Všetka sila získaná tými v spoločnosti je výsledkom ich práce a zaslúženého bohatstva a reputácie.

Vzhľadom k tomu, že štát oberá spoločnosť o majetok (bohatstvo, ktoré vytvára iba spoločnosť), aby sa sám obohatil, Oppenheimer dospel k tomu, že štát a spoločnosť musia byť v neustálom konflikte.
Ako Albert Jay Nock kedysi napísal: “Ak sa pozrieme na štát, kdekoľvek ho nájdeme, ak sa pozrieme kamkoľvek do jeho histórie, tak nemôžeme žiadnym spôsobom nájsť rozdiel medzi aktivitami jeho zakladateľov, správcov a tých, ktorí na ňom profitujú, od aktivít profesionálnych zločineckých skupín.” Obe skupiny kradnú majetok ľuďom, ktorí tvoria hodnoty a obe skupiny sú ochotné na dosiahnutie ich cieľov využívať násilie.”

Štátna hierarchia, prispôsobená tomuto modelu systémového násilia, je tvorená 4 vrstvami (A,B,C,D):

AVykorisťovatelia (Štát – The State)pôvodcovia tvorcovia vykorisťovania a funkcií štátu (politici – väčšinou sa kryjú za názov „zástupcovia ľudu“) – tvoria zákony a iné regulatíva, zdôvodňujú nutnosť systému násilia –  štátu a jeho existencie, ďalej obchodujú s mocou (privilégiá) a prerozdeľujú ulúpené majetky (dane, „znárodnenia“)

BPrivilegovaní (Záujmové a lobistické skupiny – Corporatists, NGOs) – („mimovládkári“, finančné skupiny, odbory, a pod.) – tvoria dopyt po privilégiách a výhodách od štátu = funkciách štátu

C –  Vykonávatelia funkcií štátu a užívatelia štátnych prostriedkov a spôsobov ich vymáhania (State violence) – predstavujú (nelegitímne vynucované a násilím udržiavané privilégium štátumonopol („verejné“ statky) hradený z lúpeže (nelegitímne vynucovaného či násilím vykonávaného vyberania poplatkov, teda zdanením) a delia sa na:

a) agentov štátu (policajný zbor, armáda, exekučný úrad a pod.) – užívatelia štátnych prostriedkov a spôsobov vymáhania (ofenzívno nekontraktuálne vynucovanie zákonov, regulatív a platenia daní a prípadne aj výkon násilia, pri neúspechu vynucovania), na základe čoho je možný útlak a aj násilný presun bohatstva od produktívnych ľudí k vykorisťovateľom a privilegovaným

b) administrátorov štátu (úrady a úradníci; tajomníci; súdnictvo; centrálna banka a pod.) – organizujú, spravujú a riadia výkon rôznych funkcií štátu, vykladajú zákony a rozhodujú spory

c) iné štátom monopolizované zložky (zdravotníctvo; hasičské a záchranné zbory; štátne školstvo, polícia v oblasti riešenia súkromných zločinov obyvateľstva a pod.) – priamy výkon funkcií štátu konkrétnymi ľuďmi, spôsobom povinného (povinná školská dochádzka) indoktrinovania vychovávané obyvateľstvo v mytológii dogiem o štáte vhodných pre vládnuce vrstvy a prispôsobovanie si podmienok v spoločnosti cez štát

DVykorisťovaní a utláčaní (Jednotlivec – The Individual) – (obyvatelia, zamestnanci, živnostníci, bežní podnikatelia, umelci, vedci a pod.) – tvoria produkčnú silu, ktorá je vykorisťovaná triedou štátom privilegovaných (A + B) prostredníctvom vykonávateľov násilia (C), ktorí spoločne s privilegovanými tvoria aj pôvodcov útlaku

Na záver si teda môžme zrekapitulovať voluntaryistickú definíciu štátu zhrnutú do jednej vety: “Štát ako systém, abstrakcia, typ myslenia a vzťahov medzi ľuďmi, nelegitímne systémové donucovanie a inštitucionalizované násilie vykonávané jednotlivcami voči jednotlivcom s následným záujmom sa obohatiť na ich bezbrannosti, ktorú pomáha udržiavať, predstavuje teda najväčšiu jednotku organizovaného zločinu v spoločnosti.”
____________________________________________________________________________________________

Ján Tralich – Centrum pre slobodnú spoločnosť 

Posted in: Kritika etatizmu